Aljašské dobrodružstvo s čelovkami Fenix

 5. 4. 2024

Iditarod Trail Invitational patrí k najťažším ultra závodom. Už druhýkrát na ňom odštartoval dobrodruh a usporiadateľ najdlhších zimných pretekov u nás - Jan Venca Francke. Tentoraz sa mu podarilo závod dokončiť a stal sa tak druhým v histórii, ktorý v ITI na lyžiach dorazil po 1000 míľach do cieľa v Nome! Nižšie jeho slová, prajeme príjemné čítanie.

Keď som pred dvoma rokmi nedokončil môj prvý pokus na trase 1000mil v rámci závodu Iditarod Trail Invitational, tak som si hovoril, že už nikdy toto nechcem zažiť. Našťastie čas lieči všetky rany a tak som sa tento rok opäť postavil na štart. Na nohách lyže, za sebou sane. Ako severskému rodákovi sú mi lyže najbližšie a zároveň fakt, že sa to za celú históriu pretekov ešte nikomu na lyžiach nepodarilo bol tiež jeden z dôvodov, prečo som sa 25. februára zacvakol do lyží a vydal sa na neskutočne intenzívnu a epickú cestu naprieč aljašskou divočinou.

Keby som mal popísať od začiatku do konca, čo všetko sa dialo, tak by to bolo na celú knižku. Zážitkov bolo skutočne veľa. Ale to si nechám skutočne až na tú knihu. Aljaška nám veľkoryso ponúkla celé svoje menu. Od nízkych teplôt pod - 40 °C až nad 0 °C, veľmi silné vetry, víchricu, snehové búrky, dážď, ľad, vodu, hlboký sneh a totálnu bielu tmu. To všetko počas 25 dní a 35 minút dokázala Aljaška stihnúť. Prvý a narodeninový deň bol darček od Aljašky a patril k tým najkrajším dňom, pretože nefúkalo, svietilo slnko a človek plný eufórie krájal kilometre veľmi rýchlo. Aj keď rýchlo v úvodzovkách, pretože priemerná rýchlosť na lyžiach sa pohybovala medzi 4 až 5 km/h. Potom ale Aljaška začala udeľovať svoje lekcie divočiny a už od druhého dňa sa počasie rázne zmenilo. Začalo veľa snežiť a k tomu sa postupne pridával svieži vietor, ktorý s každým ďalším dňom naberal na sile. Prvé tri dni boli už taká klasika, kedy telo dáva mnohými rôznymi spôsobmi najavo, že to, čo mu robíte, nemá so zdravím nič spoločné. Fyzicky sú tieto dni veľmi boľavé a od päty až k hlave vás bolí, ťahá, pichá takmer všetko. Ale po troch dňoch telo čiastočne rezignuje a na záťaž sa adaptuje. Čím je potom človek ďalej, tým viac sa z toho stáva mentálny boj, kór v tohtoročných podmienkach. Aj podľa skúsených borcov počasie patrilo k tým horším a ťažším ročníkom.

Prvým veľkým zážitkom bolo stretnutie s losom. Obrovský statný los sa mi postavil do cesty a môj márny pokus vyplašiť a zahnať ho skončil útokom na mňa. Len tak tak som stačil uskočiť do hlbokého snehu vedľa stromu. Keď mi došlo, že ten, kto bude musieť ustúpiť, budem ja, tak som opatrne vyrazil späť odkiaľ som prišiel. Cestou som stretol dvoch ďalších pretekárov, ktorým sa nechcelo čakať, kým los odíde. A tak šli a ja za nimi. Presne na tom istom mieste sa situácia opakovala a los nás opäť zahnal do hlbokého snehu. Z druhej strany kopca sa našťastie vynorili lovci na skútroch, ktorí sa ho pokúsili vyhnať z cesty. Ale nechcel sa pohnúť a uviazol medzi nami a skútristami. Hodinu tam tvrdohlavo stál, kým sa konečne rozbehol ohromnou rýchlosťou a utekal z kopca dole. Bol to naozaj intenzívny zážitok, vidieť takto masívne zviera na dosah ruky. Keď tam pár dní po nás prechádzal závod psích záprahov, Iditarod, tak v podobnom mieste zaútočil los na jedného mushera, budúceho víťaza, a zranil mu psa. Musher musel losa zastreliť a v pravidlách pretekov je, že pokiaľ strelíte v sebaobrane zviera, musíte ho aj správne vyvrhnúť a nahlásiť príslušným úradom, aby mohli rozdeliť mäso miestnym obyvateľom. To sa dotyčnému úplne nepodarilo a vyvrhol ho zle. Najskôr ho chceli diskvalifikovať, ale napokon dostal časovú penalizáciu a pokutu. Pri predstave, že by som svojim 2 cm nožíčkom rozrezával losa, sa musím smiať. A hlavne by po útoku vyvrhoval asi skôr on mňa.

Prechod najvyšších hôr a zároveň najvyššieho bodu závodu Rainy pass bola tiež veľmi intenzívna záležitosť. Vietor bol naozaj nemilosrdný a zafúkal celú cestu. Teploty boli pod mínus 40 stupňov a niektorí pretekári sa dokonca museli vrátiť zo sedla späť dole, pretože podmienky jednoducho boli nepriechodné. Napríklad Tomáš Vajdiak, český účastník na kratšej trase, musel svoj bicykel tlačiť 20 hodín v kuse, aby sa dostal cez sedlo. Ja som sa rozhodol, že budem praktizovať čo najviac stoický prístup k veci a neriešil som veci ktoré, svojím správaním nemôžem ovplyvniť. Keď fúkal vietor, tak fúkal vietor, no a čo, stačilo sklopiť hlavu a každým krokom sa posúvať ďalej k vytúženému cieľu. Výhľady na okolité hory boli veľkou odmenou a svojím spôsobom som si to aj napriek ťažkým podmienkam užíval. Po horách nasleduje ďalší ťažký úsek Farewell burn, kde veľmi často nie je sneh. Našťastie tento rok to bolo nejakých 50 km kedy bolo treba zložiť lyže a ísť pešo. Ale vlastne to bola aj príjemná zmena ísť pešo. Keď som sa blížil k cieľu kratšej trasy do McGrath, tak opäť napadalo množstvo čerstvého snehu a bolo potrebné byť trpezlivý, vypnúť hlavu, neriešiť a ťahať. Zhruba 100 km za McGrath na mňa padla ohromná psychická kríza, z ktorej som mal celkom problém sa dostať. Bol som rozhodnutý, že z pretekov odstúpim. Ale potom mi došlo, že v tomto mieste môžem maximálne odstúpiť z cesty do hlbokého snehu, tam sa prefackať a pokračovať ďalej. Buď by som sa musel vrátiť 100 km späť do McGrath alebo ísť 150 km ďalej do dediny Ruby, kde sa to dalo zabaliť. Takže voľba bola jasná, Ruby. Cestou som od Aljašky dostal ďalšiu lekciu. V neskorých nočných hodinách, kedy som bol fyzicky aj psychicky na dne, som potreboval nutne zabivakovať. Vietor bol už štandardom. Keď som staval stan, prišiel poryv vetra a využil pol sekundy, keď som stan nedržal a vzal ho so sebou. Hnal ho cez planiny mimo môjho dohľadu. Skočil som za ním do hlbokého snehu, ale bolo jasné, že borením po pás v snehu ho ťažko dohoním. Vrátil som sa pre lyže. Na tých som sa síce boril o niečo menej, ale stan som už nevidel. Až v diaľke, pod svetlom čelovky, som ho uvidel, ako visí na malom stromčeku a len tak tak tam drží. Očami som ho hypnotizoval aby zostal visieť a keď som k nemu došiel a chytil ho do ruky bol som ako malé dieťa, ktoré dostane prvýkrát v živote lízanku. Odvtedy som už stan nikdy nepúšťal, aj keď nefúkalo. Po 3 dňoch som došiel do Ruby a myšlienky na odstúpenie zo závodu boli za horami za dolami a som ja pokračoval ďalej.

Z Ruby ma čakalo obávaných 200 km po rieke Yukon. Bol som mentálne pripravený, že to nebude vôbec ľahké, a veruže nebolo. Rieka Yukon je nesmierne mocná, rozľahlá a monotónna. Sneh na rieke bol tak premrznutý, že ísť na mojich backcountry lyžiach bolo pomalšie ako ísť pešo. Tak som aspoň išiel klasiku na skatových lyžiach a pohyboval sa o máličko rýchlejšie ako pri chôdzi. Vietor fúkal tak nejako stále oproti, na čo som si už za tie dni v podstate zvykol.

Keď som na štvrtý deň opustil rieku a vydal sa v ústrety kopcom, bol som veľmi šťastný, že to mám za sebou. Konečne stromy a premenlivá krajina okolo. Yukon sa veľmi pekne rozlúčila. Obloha bola úplne vyjasnená a hviezd som ešte nikdy toľko nevidel, žiadne svetelné znečistenie a do toho sa pridala úžasná polárna žiara. A navyše to ticho. Sneh krásne absorbuje všetok hluk, ktorý tam síce teda nie je, ale naozaj počujete len svoj dych a tlkot srdca. Stromy postupom času začali miznúť, kopce boli viac holé a pripomínalo to polárnu krajinu. Mal som obrovský cieľ - dostať sa na pobrežie zamrznutého Beringovho mora. Nikdy som totiž nevidel zamrznuté more. A to sa po dvoch dňoch ďalšej cesty stalo skutočnosťou. Podarilo sa mi aj rozbiť moju spoľahlivú čelovku Fenix HP25R. Batériu som nosil vo vrecku a pri nejakom páde som asi príliš ohol kábel a stratil kontakt. Našťastie som so sebou mal rezervnú HM23, ktorá je na jednu „tužkovku“ a tá ma zachránila, pretože tmy do cieľa bolo ešte dosť. Síce som vo vrecku radšej ťahal snáď desať náhradných batérií, ale ani nebolo treba.

Od pobrežia ešte zostáva 600 km a človek vôbec nemá vyhrané. Naopak. Čím je ďalej a čím je bližšie k cieľu, tým sú podmienky náročnejšie a je to väčšia výzva. To platilo aj tento rok. Pri prechode zamrznutých morských zálivov do dediny Shaktoolik fúkal taký vietor, aký som ešte nikdy nezažil. Padla tma a orientácia v takýchto podmienkach bola veľmi náročná. Každých 20 m človek pozerá na kompas alebo navigáciu aby držal správny smer. Nemáte jediný náznak niečoho čo by človeku ukázalo kadiaľ zhruba by mal ísť. Dedina Shaktoolik je sama o sebe jedno z najdrsnejších miest, aké snáď môže existovať. Jedna dlhá dedina na výbežku do mora. Okolo okrem planiny vôbec nič. A tá je permanentne bičovaná silným vetrom, permanentne zasypaná snehom.

Odtiaľ ma čakal najdlhší prejazd po zamrznutom morskom ľade. Našťastie vietor sa tento deň trošku upokojil a prejazd bol v prijateľných podmienkach. Čakalo ma zhruba 60 km a tešil som sa, že ochutnám, či je morský ľad slaný. Avšak na morský ľad som nenarazil, pretože po snehových prehánkach bolo na ňom asi meter snehu. Keď som sa blížil k dedine Koyuk, jej svetlá som dlho videl pred sebou a čakal som, že tam musím najneskôr za hodinu byť. Ale trvalo to ešte ďalšie štyri hodiny, kým som sa k dedine priblížil. V týchto malých dedinách pôvodných obyvateľov, Inuitov, sme často mohli prespávať v miestnych školách, čo bol veľký bonus. Cesta ďalej viedla pozdĺž pobrežia a cez neskutočne dlhé a tiahle kopce, ktoré bičoval monštruózny vietor. Našťastie sme sa stočili tak, že jednu chvíľu fúkal aj do chrbta a to takým spôsobom, že pri miernom zjazde sa moja rýchlosť a lyže stali neovládateľnými a vďaka tomu som si zlomil lyžu. Keď mi zostávalo necelých 100 km do cieľa, tak vtedy ešte len nastali tie najťažšie úseky na trase. Jedná sa o cestu pozdĺž pobrežia, kde sú na jednej strane útesy a more a na druhej strane hory. Z nich sa pri severnom vetre valí vietor obrovskej sily a sfúkne všetko, čo mu príde do cesty. V týchto miestach mnoho miestnych lovcov a domorodcov zahynulo. Z tohto úseku som mal enormný strach a bol som pripravený vyčkávať na ideálne podmienky. Mojou prioritou bolo vrátiť sa s 20 prstami a zdravý. Mal som ale šťastie, pretože hoci fúkal veľmi silný vietor, tak fúkal z juhu a tieto obávané veterné tunely nefungovali. Aj tak som zažil poriadny whiteout, bielu tmu, kedy nedokážete rozpoznať, kde začína nebo a kde končí zem. Nevidíte pred seba ani kúsok. Jediné, čo vidíte, je biela farba všade okolo vás. Je to ako keby človek išiel v nejakom bielom nič. V týchto slepeckých podmienkach je veľmi náročné držať správny smer. Opäť kompas pred tvárou, aby človek neskončil pádom z útesov. Dokonca som skúšal svietiť čelovkou, aby som aspoň málinko videl nejakú nerovnosť pod sebou.

Keď som dorazil k slávnej ceduli Nome 20 míľ, tak na mňa padla obrovská eufória. Vyhŕkli mi slzy a až tu som si uvedomil, že sa do toho cieľa už naozaj dostanem a bol to naozaj silne emotívny zážitok. Lenže 20 míľ na Aljaške nie je kúsok, eufória pomaly ubúdala a posledné dve hodiny do Nome už som len roboticky posúval lyže. Keď som dorazil do Nome, už sa skoro žiadna eufória nekonala. Áno, bol som veľmi rád, že to mám za sebou, ale jediné, čo ma zaujímalo, bol spánok a jedlo. Tieto zážitky sú neprenositeľné a aby ste ich pochopili, musíte to zažiť.

Môj úspech nebol individuálnou záležitosťou. Veľký podiel na tom, že sa mi podarilo ako druhému lyžiarovi na svete dostať sa do cieľa, majú moji dlhoroční partneri medzi ktorých patrí aj Kronium a čelovky Fenix. Veľmi si to vážim a už čoskoro sa podelím o kompletné zážitky v knihe a filme.